POLIACI ODMIETLI DIKTÁT BRUSELU A ČO SLOVÁCI?

Rozhodnutie poľského ústavného súdu z októbra 2021 vojde do histórie. Odteraz v Poľsku platí, že európske nariadenia, ak sa netýkajú oblastí, v ktorých Poľsko zverilo právomoci Európskej únii, sú v rozpore s poľskou ústavou. Prvýkrát (ak ponecháme bokom brexit, ktorý však bol skôr reorganizáciou mocenských centier ríše Západu) sa stalo, že najvyšší orgán niektorej z členských krajín EÚ otvorene vypovedal Bruselu poslušnosť a jasne povedal, že uprednostňuje demokratický sebaurčovací princíp pred slepou podriadenosťou centrále. „V oblastiach, kde sme nesúhlasili s odovzdaním kompetencií EÚ, dokonca ani čiastočným, platia iba poľské predpisy. S týmito oblasťami EÚ nemá nič spoločné, únia v nich nemá právo zasahovať. To sa týka okrem iného aj výkonu spravodlivosti. V tomto prípade nám EÚ nemá čo povedať,“ vysvetlil poľskú pozíciu podpredseda vlády a predseda strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jaroslaw Kaczynski.

RADAČOVSKÝ: BOJOVAŤ ZA SUVERENITU POĽSKA ZNAMENÁ BOJOVAŤ ZA SUVERENITU SLOVENSKA

 

Europoslanec a predseda strany Slovenský PATRIOT Miroslav Radačovský vyhlásil, že bojovať za suverenitu Poľska, znamená bojovať za suverenitu Slovenska, za suverenitu každého národného štátu. Preto som vystúpil na podporu Poľska proti čím viac centralizovanej politike Bruselu. Európska únia musí byť spoločenstvo suverénnych národných štátov spolupracujúcich predovšetkým v hospodárskej oblasti. Ináč zanikne, tak ako zanikli všetky predchádzajúce ríše. Na jednej strane som rád, že toto moje úprimné vyjadrenie zaplavilo poľské média (twitter, rádia, FB), ale na druhej strane je mi ľúto, že naše mainstreamové a iné média o moje názory neprejavujú žiaden záujem“, uzavrel Miroslav Radašovský svoje vyjadrenie.

Prelomovému verdiktu ústavného súdu predchádzali výhrady eurocentrály voči poľskej reforme justície, do ktorej by Brusel chcel zasahovať. Súdny dvor EÚ vydal viacero rozhodnutí proti Poľsku: spochybnil jednotlivé časti poľskej reformy súdnictva a dal za pravdu poľskému sudcovi, ktorého preložili bez jeho súhlasu. To však nie je pravý dôvod dlhodobého politického a mediálneho nátlaku Bruselu na neposlušné Poľsko (a tiež Maďarsko). Skutočná príčina je vážna: Poľsko a Maďarsko a veto ich predstaviteľov v Rade EÚ sú totiž poslednou prekážkou pred jednohlasným schválením takej podoby EÚ, v ktorej by už národné štáty stratili aj zvyšok svojej zvrchovanosti a možnosti brániť sa pred svojvôľou Bruselu (vrátane migračnej katastrofy). A teraz, keď poľský ústavný súd spochybnil prednosť legislatívy EÚ (vrátane Európskeho súdu) pred zákonmi Poľska, spustil sa doslova ohlušujúci vreskot systémových médií a bruselských úradníkov. Samotná táto hysterická reakcia je veľmi zaujímavá a stojí za to si ju bližšie všimnúť.

Nerovnocenní partneri

Čo sa vlastne v Poľsku stalo? Nič viac a nič menej, než že ústavný súd ako štandardná demokratická inštitúcia posúdil viac-menej teoretickú odbornú právnu otázku, čím nikoho nepoškodil, nijako nespochybnil (dobrovoľné!) členstvo Poľska v EÚ, ba dokonca ani nenaznačil úmysel zmeniť pôsobenie Poľska v rámci EÚ – konštatoval iba, že poľská ústava ako vyjadrenie základného demokratického princípu, sebaurčovacieho práva národa na vytvorenie vlastného štátu, je dokument, ktorý musí byť nadradený akýmkoľvek medzinárodným dohodám.

Aká reakcia zo strany rovnocenných partnerov by bola primeraná tomuto rozhodnutiu? Človek by povedal, že by napríklad mohli do Poľska pokojne a priateľsky odkázať: „Berieme na vedomie, že chcete usporiadanie vášho vzťahu s úniou chápať takto. Dobrovoľne ste sa pripojili, dobrovoľne uprednostňujete takýto výklad. Máme na to svoj názor a môžeme o tom diskutovať. Ale žiadny problém, naše vzájomné vzťahy môžu mať tisíc rôznych podôb a všetky môžu byť demokratické. Podstatné je, či pretrváva vaša chuť s nami spolupracovať, hľadať vzájomne výhodné riešenia. Ak áno, tak sa tešíme na ďalšiu spoluprácu.“ Toto by bola adekvátna odpoveď v prípade, že by Európska únia bola pozitívnym projektom založeným na myšlienke vytvárania synergií zo vzájomne výhodnej spolupráce, postaveným na rovnocennom dobrovoľnom partnerstve a tých najušľachtilejších princípoch subsidiarity a demokracie. Ibaže odpoveď ríše bola úplne iná a sama osebe čosi hovorí o jej ponímaní „partnerstva“ s členskými štátmi.

Na slobodné rozhodovanie nemáte nárok!

Úradníci a politici zo západu EÚ a kartel ríšskych masmédií začali unisono nariekať, aký je škandál spätne po 18 rokoch vyhlásiť niektoré články zmlúv s EÚ za protiústavné. Začali hystericky kričať, že je to veľmi závažný krok smerom k polexitu, drzo obviňovať ústavný súd Poľska, že je spolitizovaný, poukazujúc na spriaznenosť niektorých sudcov s vládou vrátane predsedníčky súdu Julie Przylebskej. (Mimochodom, je naozaj zvláštne, že v Bruseli nikomu neprekáža totálna spriaznenosť špeciálneho prokurátora s vládou na Slovensku...) Európska komisia (EK) v svojej reakcii uviedla, že rozhodnutie poľského ústavného súdu vyvoláva vážne obavy a ozývajú sa hlasy, že Poľsku by mali byť stopnuté eurofondy. „Dnešný verdikt v Poľsku nemôže zostať bez následkov. Nadradenosť práva EÚ sa nesmie spochybňovať,“ napísal na Twitteri predseda Európskeho parlamentu David Sassoli a uviedol, že sa obráti na EK, aby okamžite konala. Šéfka EK Ursula von der Leyenová vyjadrila nad poľským rozhodnutím „hlboké znepokojenie“. „Poľsko musí plne implementovať právne predpisy EÚ, pretože je jej súčasťou,“ uviedol nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas. Luxemburský minister zahraničia Jean Asselborn povedal, že „Poľsko sa zahráva s ohňom“. Samozrejme, k veci sa nemohol nevyjadriť slovenský europoslanec Michal Šimečka (PS). Podľa neho išlo o útok na priamu podstatu Európskej únie (ak totalita je podstatou EÚ, tak možno mal pravdu). Francúzsky minister pre európske záležitosti Clément Beaune dokonca označil krok poľského ústavného súdu za „súčasť dlhého zoznamu provokácií voči EÚ“.

Trestanie, škandalizovanie, mediálny lynč

Čo prezradili hysterické reakcie predstaviteľov EÚ o nich samotných a o celej dnešnej EÚ? Prečo tie negatívne emócie? Prečo zlostné reči o odchode Poľska z EÚ, o provokácii a útoku? Prečo vyhrážky o odňatí eurofondov? Prečo arogantné vyhlásenia o tom, že nadvládu práva EÚ nikto nesmie spochybňovať? Čo môže byť zlé na tom, ak členská krajina v oblastiach, ktoré sa nedotýkajú medzinárodného obchodu či iných druhov cezhraničnej spolupráce, chce mať vlastné pravidlá, vlastné zákony, tak ako to bolo v minulosti? Prečo by museli všade bezvýhradne platiť len pravidlá, ktoré stanoví Brusel? A prečo by čiastkové odmietnutie bruselského diktátu malo byť medzi rovnocennými partnermi dôvodom na nenávisť, roztržku, trestanie, škandalizovanie, mediálny lynč?

Pravda je taká, že predstavitelia ríše Západu svojimi vyjadreniami dokonale odhalili pravú podstatu svojho prístupu k podriadeným krajinám. Keď teraz prvá z východoeurópskych kolónií oficiálnym gestom vypovedala ríši poslušnosť, ríšska vrchnosť naplno ukázala, že od kolónií nečaká nič iné než totálnu poslušnosť. Reakcia EÚ nebola reakciou konštruktívneho partnera – naopak, bola to reakcia urazeného despotu, v ktorej bol jasne badateľný šok z poníženia jeho imperiálneho majestátu, urazená veľkopanská samoľúbosť, ale tiež zúrivosť a nenávisť zločinca, ktorý prichádza o bohatú korisť. Reakcia EÚ bola otvoreným priznaním: „Dovolili ste si rebéliu a za to vás neminie trest. Vy nesmiete chcieť byť slobodní a nezávislí, pretože tu vládneme my. Vy smiete iba poslúchať.“

Vláda ľudu verzus vláda Bruselu

Ako to vlastne je? Nebolo by to lepšie tak, ako to chcú úradníci z Bruselu – sústrediť moc do jedného centra? Je to problém, ktorým sa zaoberali už mnohí myslitelia. Podstatu veci je síce možné zahmlievať rôznymi právnickými kľučkami, ale v svojej podstate je veľmi jednoduchá: ak je právomoc EÚ nadradená nad národným právom členskej krajiny, tak je to narušenie práva občanov tej krajiny rozhodovať o svojom štáte. A každé obmedzenie práva občanov vládnuť si vo vlastnej krajine sa dá inými slovami vyjadriť tiež ako obmedzenie demokracie – vlády ľudu.

Túto jednoduchú, ale fundamentálnu axiómu, že každé nadnárodné riadenie je nedemokratické, počas svojej dávnejšej návštevy Bratislavy sformuloval jasne aj Václav Klaus, bývalý predseda vlády a dvojnásobný prezident Českej republiky. Tento majiteľ asi 40 čestných doktorátov z univerzít celého sveta v odpovedi na otázku, aké najväčšie hrozby plynú z európskej integrácie, uviedol: „Ja si nedokážem predstaviť, že by mohla existovať demokracia v entite presahujúcej národný štát. Demokracia je založená na slove ,démos‘, čiže ľud. Na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku je ľud, ale neexistuje a z definície nemôže existovať nič také ako európsky ľud.“ A zdôraznil: „A preto vo všetkých nadnárodných entitách, vo všetkých ríšach, úniách, impériách nikdy v histórii ľudstva nebola žiadna demokracia. A nemôže byť ani teraz. To je absolútne zásadná politologická téza: nadnárodný, supernacionálny útvar vylučuje demokraciu.“

Podobne to formulujú aj poľskí predstavitelia. Kaczynski na otázku, čo by znamenalo, keby ústavný súd rozhodol inak, odpovedal: „Znamenalo by to, že po prvé, Poľsko nie je suverénny štát, a po druhé, že v Poľsku neexistuje demokracia, pretože tam nie sú žiadni občania. Ľudia sú občanmi vtedy, ak tvoria ľud, démos, od toho je odvodené slovo demokracia. Ľud, ktorý rozhoduje, kto a ako má vládnuť.“ Prezident PiS tiež uviedol: „Ak by sa potvrdilo, že zákon ustanovený takým veľmi neštandardným spôsobom (zjavne tým myslel podpísanie prístupovej zmluvy do EÚ, pozn. red.) môže zmeniť čokoľvek vrátane poľskej ústavy, znamenalo by to, že demokracia je jednoducho čistou fikciou, že tu máme do činenia len s nejakým rituálom.“

Princíp subsidiarity

Základné listiny Európskej únie sa odvolávajú na princíp subsidiarity ako na jedno z najzákladnejších filozofických východísk demokratickej správy verejných vecí. Poznali ho už Aristoteles aj Tomáš Akvinský. Tento princíp hovorí, že veci, ktoré si môže zabezpečovať nižšia riadiaca úroveň, nemajú sa odovzdávať vyšším úrovniam. Napriek tomu, že EÚ sa vehementne k princípu subsidiarity hlási, jej praktická politika je o presnom opaku: hoci národné štáty si samostatne dokážu efektívne a zmysluplne zabezpečovať takmer všetko, EÚ sa snaží ich plazivým spôsobom postupne zbavovať suverenity a sústrediť maximum rozhodovacích právomocí do svojich rúk. Je to bezpochyby nedemokratická snaha porušovať princíp subsidiarity a zbavovať moci volených zástupcov ľudu európskych štátov.

„Európska únia je sústava suverénnych demokracií. Sama však demokraciou nie je, akokoľvek deklaruje, že sa snaží fungovať na demokratických princípoch – jej legitimitu totiž ustanovili štáty a nie ľud. Ústavy jednotlivých členských krajín by mali byť zárukami demokratického zriadenia a ochranou pre prípad zlyhania Európskej únie. Sú zároveň korektívom jej činnosti a smerovania,“ myslí si sudca Patrik Števík z platformy Sudnamoc.sk, ktorý sa v svojich knihách zaoberá aj hodnotami demokracie a právneho štátu. A hovorí: „Iba taká jednota, ktorá je založená na nadnárodnej identite – európanstve – pri zachovaní národných celkov a napätia medzi nimi, je pre Európu prirodzená. Dynamika jednoty a suverenity zároveň.“ Števík tým však naznačuje aj ďalšiu dimenziu celej veci. Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne, hovorí známy citát lorda Actona. Liberalistická bruselská ideológia (tak ako každá iná ideológia) sa tvári, že ona nie je ideológiou, ale všetkému nadradenou definitívnou pravdou. O tej Klaus uviedol: „My sme celé naše búranie komunizmu založili na myšlienke, že neexistuje žiadna centrálna múdrosť, ktorá má zhora vládnuť. A ešte horšia je ,múdrosť‘, ktorá sa ľuďom čoraz viac vzďaľuje, ktorá raz vládla z Viedne, inokedy z Moskvy a dnes vládne z Bruselu. Ale ak to nebolo možné ani z Prahy, ani z Bratislavy, tým menej je to možné z Bruselu.“

Poliaci chcú zostať v EÚ, zdôrazňujú poľskí predstavitelia. Zároveň však vyslali do Európy a celého sveta jasné posolstvo: podozrivá plutokratická bruselská štruktúra, ktorá sa snaží ukradomky, plazivým spôsobom uchmatnúť si pre seba čím viac moci nad národmi Európy, nie je a nebude absolútnym vládcom nad životmi Poliakov. A ako sa k diktátu EÚ postavíme my Slováci?