ROZPAD SMERU?

Roberta Fica sa vraj pre porušenie starých dohôd s mečiarovcami chystá stará garda odstaviť

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 19.02.2019

Opozícia, a najmä tá tzv. „demokratická“, sa už nevie dočkať, kedy sa éra Smeru skončí a oni budú môcť konečne prevziať moc. S nádejou interpretujú niektoré fakty ako signály, že hádam by tá vytúžená chvíľa mohla byť na dosah. Sú ich nádeje oprávnené?

Keď sa pozrieme na desať rokov éry Smeru s odstupom, vidíme obdobie relatívnej stability a prosperity, vlastne najlepšie obdobie v histórii modernej Slovenskej republiky. Opozícia pri takomto konštatovaní vyskakuje z kože, ale z hľadiska životnej úrovne, medzinárodných vzťahov, spomalenia rozpredávania krajiny, politickej a spoločenskej stability bude história toto obdobie hodnotiť relatívne pozitívne. Relatívne, pretože ani Smer nič nemohol zmeniť na realite „demokracie“ západného typu, v ktorej žijeme, a ktorej skutočnou podstatou je klientelistická súťaž oligarchov a iných predátorov. A už vôbec nemôže principiálne nedostatky napraviť vláda „pravice“ – o tom dostatočne svedčia skúsenosti s vládami Dzurindu a Radičovej, ktoré okrem toho, že rozpredali zo Slovenska všetko, čo len mohli, majú na krku ozdoby ako Gorila a pod. Na ére stability z uplynulých rokov, popri relatívne priaznivých vonkajších okolnostiach, má nepochybne najväčšiu zásluhu líder Smeru Robert Fico, jeho autorita a rozumná politika – to je skrátka fakt, či sa to opozícii páči alebo nie.

Riadený z cudziny

Lenže každá éra sa raz skončí, politický materiál sa opotrebuje. V Smere sa začali objavovať náznaky konfliktov už po voľbách 2016. Jedným z prvých prípadov bolo napríklad vyvesenie dúhovej vlajky na slovenskej ambasáde v Budapešti, ktoré malo demonštrovať naše pripojenie k ďalším krajinám v ich podpore LGBTI agendy. Konanie veľvyslanectva, ktoré Fico ostro odsúdil, však vzápätí minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák označil za prihlásenie sa k hodnotám ako ľudská dôstojnosť, sloboda a nediskriminovanie menšín.

Vo všetkých týchto prípadoch by sa však dal vidieť konflikt nie v jadre Smeru, ale skôr medzi Smerom a proamerickou bandou na MZV.

Väčší spor nastal vlani v súvislosti s otázkou slovenského podpisu globálneho migračného paktu. Minister Lajčák, bývalý predseda Valného zhromaždenia OSN a faktický spoluautor tohto dokumentu, robil všetko pre to, aby Slovensko dokument podpísalo, dokonca podal demisiu, ale Smer jeho tlaku nepodľahol. Vtedy sa viacerí pýtali, či na ministerstve zahraničných vecí (MZV) neprebehol puč, a či vôbec má ešte premiér Pellegrini dosah na svojho ministra, alebo je ten už úplne riadený z cudziny. Ďalším podobným prípadom bola kauza Bezpečnostnej stratégie SR, ktorú vláda prijala ešte v roku 2017, ale parlament ju neschválil. Predseda výboru NR SR pre európske záležitosti, poslanec Ľuboš Blaha (Smer-SD) vyhlásil ten dokument za úradnícky zdrap papiera, ktorý stavia Slovensko do vojnovej polohy nepriateľskej k Rusku, a poukázal na informácie, že ho nepísali na MZV, ale na americkej ambasáde. Lajčák aj v tomto prípade zaujal presne opačný postoj. A do tretice, podobná situácia nastala aj v súvislosti s pokusom o majdan vo Venezuele: napriek Lajčákovej oddanosti tvrdej línii USA sa Smer priklonil k nezasahovaniu do vnútorných záležitostí krajín v zmysle princípov medzinárodného práva. Vo všetkých týchto prípadoch by sa však dal vidieť konflikt nie v jadre Smeru, ale skôr medzi Smerom a proamerickou bandou na MZV.

Zamotaná hra

Za vážnejší rozpor, a tentoraz už v samotnom jadre Smeru, sa však dajú považovať udalosti súvisiace s voľbou kandidátov na sudcov ústavného súdu. Táto zamotaná hra, ktorou médiá niekoľko dní traumatizovali celú spoločnosť, sa síce skončila víťazstvom Smeru, ale podľa analytika Jána Baránka priniesla prvú otvorenú kontroverziu medzi Ficom a premiérom Pellegrinim. Ten otvorene skritizoval poslancov, ktorí poslúchli Fica a napokon nezahlasovali podľa dohody, ktorú mali urobiť poza Ficov chrbát: „Nesúhlasím s tým, ako sa zachoval klub našej vlastnej strany, ktorý sa spolupodieľal na tom, že od zajtra bude Ústavný súd SR nefunkčný.“ Aj ďalší politológovia to hodnotia ako príznak rozkolu v strane, ale sú aj takí, ktorí hovoria, že Pellegriniho výstup nemusí byť nič iné ako pokus o získanie bodov u verejnosti hrou na dobrého a zlého policajta a vzbudiť u voličov dôveru vo fungovanie štátu.

Konflikt s premiérom

Opozícia verila, že nie, a aj preto boli poslanci OĽaNO po skončení voľby kandidátov na ústavných sudcov takí hysterickí – voľba totiž ukázala, že poslanecký klub Smeru stále funguje a im zase sklapli zuby naprázdno. A pritom sa už toľko rečí vedie o tom, že Smer by mal byť na rozpadnutie... Napríklad o tom, že pred pol rokom vypukol medzi Ficom a Pellegrinim vážny konflikt, v dôsledku ktorého mal vraj premiér svojmu straníckemu šéfovi dokonca zakázať vstup na úrad vlády. Alebo o tom, ako Smer kedysi zakladali piati mecenáši, a ten sa teraz začína spätne rozkladať na tých päť skupiniek. Opozícia špekuluje aj o tom, že rozklad Smeru sa mal začať v roku 2017 schválením Mečiarových amnestií, čím mal Fico porušiť staré dohody s mečiarovcami a vystaviť Ivana Lexu hrozbe stíhania, za čo sa ho teraz stará garda údajne chystá politicky odstaviť. Ako? Podľa portálu aktuality.sk vraj tak, že postavia stranu, ktorá Ficovi zoberie toľko hlasov, že zo Smeru sa stane len nepodstatná stranička. Podľa tejto verzie Lexovi ľudia začali podporovať stranu Národná koalícia, Lexov advokát Marek Para sa stal pri vzniku jej podpredsedom (z tohto postu už ale rezignoval)a hlavným pomstiteľom v predstavách „slniečkových“ analytikov má byť Štefan Harabin, ktorý by do nej mal vstúpiť po eventuálnom neúspechu v prezidentských voľbách...

Tak či onak, smerácka loď sa pohybuje nebezpečne blízko útesov. Bude mať jej kapitán, najväčší politický talent, aký sa na Slovensku v uplynulých desaťročiach objavil, po toľkých rokoch ešte dosť chuti, energie a šťastia, aby ju v čoraz väčších vlnách udržal v správnom kurze? V opačnom prípade je jej osud zrejme spečatený...