TRIANONSKÁ TRAUMA ALEBO KRIESENIE JEDNEJ ŠOVINISTICKEJ FIKCIE?

Dnešný maďarský šovinistický boj proti Trianonskej mierovej zmluve je bojom proti mierovému usporiadaniu Európy po prvej a druhej svetovej vojne a bojom proti základným právam všetkých národov a národností strednej a východnej Európy.

Foto AP
Dátum 03.06.2020

Od roku 1990 je európska a svetová verejnosť zo strany rozličných maďarských spolkov a organizácií, ale aj s prispením oficiálnych štátnych orgánov a vysokých politických predstaviteľov Maďarskej republiky opakovane dezinformovaná a traumatizovaná umelo vykonštruovanou a neustále oživovanou „trianonskou traumou“ či dokonca „trianonskou krivdou“, čo je vo svojej podstate odmietanie terajšieho usporiadania strednej a východnej Európy (ďalej len SVE) z pozícií maďarského ultranacionalizmu a šovinizmu.

Prvé veľké akcie tohto druhu sa začali v Maďarskej republike už v roku 1990 pri 70. výročí podpísania Trianonskej mierovej zmluvy (4.6.1920) a mali ešte viac-menej iba vnútroštátny ráz s relatívne malým medzinárodným dosahom. V roku 1995 pri 75. výročí mali tieto akcie už podporu oficiálnych orgánov Maďarskej republiky, aj s tendenciou širokého dezinformovania európskej verejnosti. Pri 80. výročí podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa však v Maďarskej republike už od samého začiatku roka rozvinula široko koncipovaná propagandistická kampaň s obrovským a finančne náročným lobovaním v európskych i neeurópskych štátoch, s neskrývaným cieľom masívne dezinformovať svetovú verejnosť o tomto vykonštruovanom „probléme“ a s pomocou dezinformovanej verejnosti získať podporu svetovej politiky na revíziu súčasného usporiadania Európy, ako bolo mierovými zmluvami vytvorené po prvej a druhej svetovej vojne. 

Historicko-etnické korene problému

Ugrofínske nomádske kmene s uraloaltajským jazykom infiltrovali do Podunajskej nížiny v SVE na úteku pred kmeňovým zväzom Pečenehov po rozpade slovenskej Svätoplukovej ríše (v historiografii je známa ako „Veľkomoravská ríša“ alebo „Veľká Morava“) a dostali sa do konfliktu s Východofranskou ríšou (bitka pri Bratislave rok 907). Nasledujúcich 50 rokov podnikali lúpežné výpravy do západnej Európy a až po katastrofálnej porážke na rieke Lech pri Augsburgu r. 955 boli prinútené usadiť sa v Podunajskej nížine a prijať európsky spôsob života. V nasledujúcich storočiach sa z nich postupne vyformovala stredoveká maďarská národnosť a neskôr maďarský národ. Neskoršími lokálnymi výbojmi postupne rozšírili svoju nadvládu v SVE na úkor okolitých etník a na začiatku 11. storočia založili mnohonárodné Uhorské kráľovstvo (prvý uhorský kráľ Vajk – svätý Štefan – bol korunovaný roku 1000) a  k tomuto štátu boli postupne pripojené aj územia Slovenska a dnešnej Podkarpatskej Ukrajiny a neskôr aj Chorvátsko a  časti balkánskych území. Uhorské kráľovstvo napokon dosiahlo  vrchol svojej moci a teritoriálneho rozšírenia pod neapolskou dynastiou Anjouovcov v 14.storočí. 

Uhorské kráľovstvo (ktoré maďarská historiografia a beletria klamlivo nazýva „Maďarským kráľovstvom“ alebo „Veľkým Maďarskom“) nikdy nebolo maďarským štátom. Naopak, od jeho vzniku v 11.storočí až po jeho zánik v rok 1918  vždy bolo mnohonárodným štátom národa Maďarov, Slovákov, Chorvátov a  Rusínov, veľkých národnostných menšín Rumunov, Srbov a Nemcov a početných etnických skupín (hlavne Židov a Cigánov) a v Uhorskom kráľovstve počas celej jeho existencie občania maďarskej národnosti vždy tvorili iba početnú menšinu (podľa uhorských štatistík Maďari v štáte tvorili v roku 1850 36,5 percenta a v roku 1910 48,1 percenta obyvateľov). Počas celej existencie však v tomto štáte vládli najprv ugrofínske nomádske bojové družiny a neskôr mnohonárodnostná uhorská šľachta, ktorá sa po 18. storočí postupne takmer celkom pomaďarčila. Z tejto historickej reminiscencie vznikla fixná idea o „maďarskom vládnucom národe v Karpatskej kotline“ („Herrenvolk“), ktorá je šovinistickými kruhmi v maďarskej verejnosti vytrvalo živená a udržiavaná až podnes. 

Keďže propagandistické akcie tohto druhu sú evidentným narušovaním mieru v tejto oblasti Európy a vážne ohrozujú práva i životy miliónov obyvateľov SVE, považujeme si za povinnosť informovať svetovú verejnosť o skutočnej podstate po trianonského usporiadania SVE a o skutočných zámeroch organizátorov týchto kampaní, ktorí sa usilujú toto usporiadanie narušiť.

Maďarská historiografia a beletria vytrvalo pestuje aj fikciu o Uhorskom kráľovstve ako o štáte, ktorý vraj „ochraňoval západnú Európu pred výbojmi z východu“. Opak je však pravda. Uhorské kráľovstvo bolo nekonsolidovaným štátom Európy, nespôsobilým na svoju vlastnú obranu. Vyplývalo to z neadekvátnych výsad domácej šľachty, ktorá nemusela finančne prispievať na výdavky a na obranu štátu. Uhorské kráľovstvo  vo svojej celej histórii bolo iba dva razy vystavené útokom z východu a v oboch prípadoch katastrofálne zlyhalo. V jedinej bitke na rieke Slanej 11. 4. 1241 proti vpádu Mongolov („Tatárov“) bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a uhorský kráľ Belo IV. ušiel až na dalmátske ostrovy, ponechajúc nielen svoj štát, ale potenciálne aj celú priľahlú oblasť Európy obrovskému plieneniu. Iba dynastické problémy v Mongolsku zabránili vyplieneniu aj ďalších oblastí západnej Európy. Pri druhom výboji z východu – expanzii  tureckej Osmanskej ríše – uhorské vojsko v jedinej rozhodujúcej bitke 9.8.1526 pri Moháči zlyhalo rovnako katastrofálne. Turci zakrátko prenikli až k Viedni, etnické Maďarsko premenili na tureckú provinciu Budínsky vilájet a Uhorské kráľovstvo de facto až do roku 1718 prestalo existovať. Na papieri ho predstavovalo iba územie Slovenska a malé časti terajšej Zakarpatskej Ukrajiny a Zadunajska, ktoré sa pod panovníckou mocou rakúskych Habsburgovcov ubránili pred tureckou expanziou. Maďarským „prínosom na ochranu západnej Európy pred tureckou expanziou z východu“ bolo iba päť veľkých vojenských výbojov maďarskej šľachty zo Sedmohradska (Š. Bočkaj, G. Betlen, J. Rákoci, I. Tokoli a F. Rákoci), smerujúcich na územie Slovenska a Rakúska. Sedmohradsko  bolo v 16.-18.storočí protektorátom Osmanskej ríše a sedmohradská maďarská šľachta  tieto svoje vojenské útoky proti habsburskej ríši a proti západnej Európe vykonávala výhradne v tureckých službách a s podporou tureckých vojsk a tatárskych jazdeckých jednotiek. Napriek tomu však maďarská historiografia, beletria a propaganda podnes klame svetovú verejnosť a tieto akcie v službách Turecka falošne nazýva „maďarskými revolúciami“.

To isté sa opakuje s tzv. „maďarskou revolúciou“ v rokoch 1848-1849, v ktorej „liberálna“ maďarská šľachta bojovala proti oveľa liberálnejšiemu a modernejšiemu Rakúsku a proti prirodzenému sebaurčovaciemu právu nemaďarských národov mnohonárodného Uhorského kráľovstva. Výrazne sa to prejavilo po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď si maďarská šľachta a k nej pridružené ultranacionalistické maďarské vládnuce kruhy vytýčili iba dva základné retardačné ciele: 

1)udržať si svoje šľachtické výsady čo najdlhšie (podarilo sa im to v polofeudálnom Uhorskom kráľovstve až do roku 1918 a potom v medzivojnovom Maďarskom kráľovstve aj v rokoch 1920-1945) a 

2)pretvoriť mnohonárodný uhorský štát násilnou asimiláciou na „etnicky čistý maďarský štát“ (brutálne v tom postupovali do roku 1918 a skryto v tom pokračujú až dodnes).

Po katastrofálnej porážke v roku 1526 však maďarské vládnuce kruhy pochopili, že Uhorské kráľovstvo už nikdy nebude stredoeurópskou mocnosťou a že maďarské politické ambície sa v budúcnosti budú môcť realizovať iba za podmienky, že maďarská politika bude plniť funkciu trójskeho koňa v službách iných silnejších politických síl, zameraných na tento región Európy. Prejavom realizácie tejto novej funkcie maďarskej politiky boli spomenuté útoky sedmohradskej maďarskej šľachty proti habsburskej ríši a neskôr po roku 1890 masívna maďarská podpora nemeckej expanzívnej politiky v jej ťažení „Drang nach Osten“, ktorá sa skončila vyvolaním prvej svetovej vojny. Rovnaké služby poskytovalo antidemokratické nacionalistické Maďarské kráľovstvo regenta M.  Horthyho nacistickému Nemecku v medzivojnovom období. Dnešné maďarské útoky proti Trianonskej mierovej zmluve a proti súčasnému usporiadaniu SVE sú iba pokračovaním tejto maďarskej politiky.   

Zápas o zachovanie žalára národov  

Prvá svetová vojna stála 16 miliónov ľudských obetí a skončila sa porážkou centrálnych mocností (Nemecko, Rakúsko–Uhorsko a Turecko) a ich spojencov. Dohodové mocnosti (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a USA) sa takmer až do konca vojny nerozhodli o zrušení postfeudálneho usporiadania Európy (nadnárodné ríše, výsledky tretieho delenia Poľska atď.) a k rozhodnutiu ich priviedol až intenzívny národooslobodzovací boj porobených národov (zahraničné légie) a vyhlásenie prezidenta Woodrowa Wilsona pred Kongresom USA, v ktorom deklaroval sebaurčovacie právo národov. Až potom sa definitívne rozhodlo o likvidácii nemeckých, rakúskych a ruských územných ziskov v Poľsku a o obnovení národného štátu Poliakov, ako aj o likvidovaní mnohonárodného Rakúsko-Uhorska a vytvorení jeho nástupníckych národných štátov. 

Rakúsko po neúspešnom pokuse s manifestom cisára Karola zo 16.10.1918 akceptovalo rozhodnutia Dohody o povojnovom usporiadaní SVE a aj neskôr dodržiavalo podmienky mierových zmlúv.  

Maďarské vládnuce kruhy však postupovali opačne a za každú cenu a v akejkoľvek podobe sa usilovali zachrániť bývalé Uhorsko, ktoré jeho občania už dávno a celkom oprávnene nazývali žalárom národov. Po viacerých pokusoch s rýchlou výmenou „liberálnych“ či „demokratických“ vládnych garnitúr maďarská vláda 21.3.1919 z väzení vypustila  komunistov, odovzdala im moc v štáte a sama odstúpila. Vodca maďarských komunistov Béla Kun vyhlásil boľševickú „revolúciu“, maďarský štát premenil na Maďarskú sovietsku republiku a s maďarskou  armádou zaútočil proti Slovensku, aby sa spojil s ruskou Červenou armádou, ktorá vtedy nastúpila do útoku na Varšavu. Boľševický pokus o záchranu Uhorska sa skončil až na zákrok Dohody po ofenzíve rumunských a česko-slovenských vojsk a k moci sa 16. 1. 1920 napokon dostala ultrapravicová nacionalistická vláda admirála Miklósa Horthyho, ktorá uznala Maďarsko za jeden z nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku, vyhlásila ho za Maďarské kráľovstvo a ako posledná pristúpila na mierové rokovania s mocnosťami Dohody a jej spojencami. Do maďarskej delegácie na mierové rokovania však vymenovala najkompromitovanejšie osoby z čias uhorského žalára národov  (delegáciu viedol maďarský ultranacionalista gróf Albert Apponyi – autor hanebného školského zákona z roku 1907 o maďarizácii uhorského školstva – a jej členmi boli známi šovinisti a renegáti gróf Pál Teleki, gróf Štefan Betlen, gróf L. Somssich, Imrich a Štefan Csákyovci, V. Dvorcsák a pod.) a tá vykonala všetko, aby boli anulované výsledky vojny a aby bolo zmarené nové štátoprávne usporiadanie SVE na princípe sebaurčovacieho práva národov. Hoci sa jej to nepodarilo dosiahnuť, nedodržiavaním termínov a obštrukciami dosiahla aspoň to, že mierové rokovania s maďarskou delegáciou trvali neúnosne dlho až do 5.5.1920. Napokon však bola aj mierová zmluva s Maďarským kráľovstvom, ako s posledným reprezentantom bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, 4.6.1920 podpísaná. 

Podstata, priebeh a výsledky mierových rokovaní 

Mierová konferencia prebiehala v Paríži a jeho okolí od 19.1.1919 za účasti delegácií piatich mocností Dohody (Francúzsko, Japonsko, Taliansko, USA a Veľká Británia) a 22 ďalších zainteresovaných štátov vrátane ČSR, ktorá patrila aj medzi zakladajúcich členov Spoločnosti národov. Na konferencii sa zúčastnilo vyše 10 tisíc delegátov a expertov, ktorí pracovali v 58 komisiách a absolvovali spolu 1 646 zasadnutí.

Na konferencii bolo uzatvorených päť samostatných mierových zmlúv – tri s jednotlivými porazenými centrálnymi mocnosťami (Nemecko, Bulharsko, Turecko) a dve s nástupníckymi štátmi rozpadnutého Rakúsko-Uhorska (osobitne s Rakúskom a osobitne s Maďarským kráľovstvom): l. Versailleská zmluva s Nemeckom 28. 6. 1919 (okrem vysokých vojnových reparácií a iných vymedzení zakazovala spojenie Nemecka s Rakúskom), 2. Saintgermainská zmluva s Rakúskom 10. 9. 1919 (vytýčila aj hranice s ČSR a stanovila zákaz spojenia Rakúska  s Nemeckom a reštaurovanie habsburskej dynastie), 3.Neuillská zmluva s Bulharskom 27. 11. 1919 (vytýčila aj bulharské hranice s Gréckom, Juhosláviou a Rumunskom), 4. Sévreská zmluva s Tureckom (nevstúpila do platnosti) a až ako posledná Trianonská zmluva s Maďarským kráľovstvom, podpísaná 4.6.1920 vo versailleskom paláci Grand Trianon, podľa ktorého dostala aj svoj názov. Zmluva uznala Maďarské kráľovstvo za jeden z nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku, potvrdila jeho definitívne hranice so susednými štátmi vrátane Rakúska, stanovila mu vojenské vymedzenia, zákaz reštaurovať na maďarský trón dynastiu Habsburgovcov, zákaz viesť proti susedným štátom iredentistickú a revizionistickú politiku a propagandu, povinnosť vrátiť Česko-Slovensku všetky kultúrne, historické a archeologické predmety vyvezené z územia Slovenska po roku 1868 (tento článok 177 Trianonskej zmluvy dodnes nebol splnený!) a iné povinnosti a úhrady ekonomického charakteru. S ohľadom na historickú minulosť a vzhľadom na to, že nikde v Európe nemožno vytýčiť „etnicky čisté hranice“, bola všetkým nástupníckym štátom po bývalom Rakúsko-Uhorsku stanovená povinnosť zabezpečiť etnickým menšinám na svojom území základné menšinové práva na princípe rovnoprávnosti a vzájomnej reciprocity. 

V česko-slovensko–maďarských vzťahoch bola Trianonská zmluva 20.1.1930 doplnená ešte štyrmi tzv. Parížskymi dohodami o usporiadaní vzájomných majetkových vzťahov a o vojnových reparáciách, v zmysle ktorých bola Maďarskému kráľovstvu uložená povinnosť uhradiť Česko-Slovensku v rokoch 1930-1943 ročne po 10 miliónov zlatých korún a v rokoch 1944-1966 ročne po 13,5 miliónov zlatých korún. 

Ani podmienky Trianonskej zmluvy, ani podmienky neskorších Parížskych dohôd však Maďarské kráľovstvo nikdy nedodržiavalo a nikdy nesplnilo.

Mierové zmluvy z rokov 1919 a 1920 umožnili vznik samostatných európskych národných štátov vrátane Rakúska a Maďarského kráľovstva na demokratickom princípe práva národov na sebaurčenie. Toto základné občianske a politické právo bolo potom inkorporované do základných dokumentov Spoločnosti národov a OSN (dnes hlavne v medzinárodných paktoch prijatých na XXI. valnom zhromaždení OSN 16. 12. 1966) a  všetkým národom SVE vytvorilo dobré podmienky na ich prechod z poroby v polofeudálnych mnohonárodných ríšach k modernému demokratickému politickému systému v slobodných národných štátoch. 

Maďarský zápas proti Trianonu  

Sústava parížskych mierových zmlúv však nebola dokonalá. Jej hlavnou slabinou bolo, že neustanovila trvalý a účinný mechanizmus kontroly plnenia zmluvných podmienok, čím umožnila ich sabotovanie od samého začiatku. Tvrdosti Versailleskej zmluvy s Nemeckom (hlavne neúnosne vysoká suma vojnových reparácií) vohnali Nemecko do hospodárskej a sociálnej biedy, do komunistickej revolúcie a napokon do rúk nacistov. Hospodársky a mocenský rast sovietskeho Ruska a strach z boľševizmu viedol mocnosti Dohody k tomu, že do svojho proti sovietskeho „cordon sanitaire“ potichu zaradili aj Maďarské kráľovstvo, tolerovali mu antidemokratický a ultranacionalistický režim s fašistickými prvkami už od roku 1920 a mlčky mu tolerovali aj neplnenie a otvorené porušovanie Trianonskej mierovej zmluvy i Parížskych dohôd, hlavne znovu vyzbrojenie, iredentizmus a revizionizmus i s fikciou obnovenia mnohonárodného Uhorska či aspoň „Veľkého Maďarska“ na úkor susedných národov a štátov. Z tejto medzinárodnej situácie vyplývajúca arogancia maďarských politikov zašla až tak ďaleko, že v roku 1921 v Maďarsku dokonca zorganizovali  dva pokusy o obnovenie vlády Habsburgovcov. Posledný habsburský vládca Karol I. (ktorý po rakúskej revolúcii v novembri musel odísť aj s rodinou do exilu vo Švajčiarsku) sa v marci 1921 objavil v Maďarsku a vyhlásil, že sa ujíma vlády. Ultimátum dohodových mocností ho síce odtiaľ vypudilo, ale 20.októbra sa vrátil znova a v Šoproni dokonca vymenoval „uhorskú vládu“, spojenú s takými odióznymi osobami, ako boli napríklad gróf Albert Apponyi či gróf Gyula Andrássy, a hlavne s vysokými dôstojníkmi maďarskej armády a ich vojenskými jednotkami. Na ostrý zákrok veľmocí a Malej dohody však bol Karol I. oficiálne zbavený maďarského kráľovského trónu a odtransportovaný na portugalský ostrov Madeira. 

Maďarská politika sabotovania Trianonskej zmluvy sa však tým iba začala. Maďarskí politici, ktorí v mnohonárodnom Uhorsku neuznávali nijaké etnické menšiny, ba nerešpektovali  ani základné práva nemaďarských národov, ktoré  tvorili početnú väčšinu občanov Uhorska, zrazu akýmsi náhlym vnuknutím  objavili etnické menšiny. Pravda, nešlo im o príslušníkov nemaďarských menšín, ktorých počet v samotnom Maďarskom kráľovstve v roku 1920 silne prevyšoval oficiálne údaje, pričom  Maďarsko v štatistikách sústavne redukovalo ich počet, napríklad zo sčítania ľudu oficiálne vykazovalo iba 141 877 Slovákov, hoci k znalosti slovenského jazyka sa oficiálne prihlásilo 399 176 občanov Maďarska). Nemaďarské národnosti boli aj po Trianone naďalej násilne asimilované a štatisticky likvidované. Maďarskej politike išlo výlučne len o maďarské menšiny v susedných štátoch a o ich zneužitie na revizionistické zámery a spolu s tým o vytvorenie takých vnútroštátnych podmienok v samotnom Maďarsku, aby sa v menšinových vzťahoch so susednými štátmi nemohol uplatniť princíp vzájomnej rovnoprávnosti a reciprocity.  Základom maďarskej nacionalistickej menšinovej  politiky sa preto v medzivojnovom období stali dve hlavné úlohy: 

Sústavné znižovanie a postupné likvidovanie menšinových práv všetkých nemaďarských menšín na území Maďarska, smerujúce až k ich štatistickej likvidácii („kultúrna genocída“) so zámerom, aby tieto menšiny prestali byť životaschopným subjektom vo vnútroštátnej politike a relevantným faktorom v menšinových vzťahoch so susednými štátmi. 

Sústavné ideologické podnecovanie šovinizmu občanov maďarskej národnosti a všestranné podporovanie maďarských menšín v susedných štátoch, aby sa ich životaschopnosť dala zneužívať vnútropoliticky na destabilizáciu týchto štátov a medzinárodnopoliticky na ciele maďarského revizionizmu. 

Prvú, vnútroštátnu úlohu maďarská politika plní dnes hlavne cieľavedomým pomaďarčovaním a likvidáciou nemaďarského menšinového školstva, finančným obmedzovaním kultúrnych a spoločenských organizácií menšín a úplným vylúčením menšinových politických strán z celoštátnej politiky v Maďarskej republike. 

Druhú, zahraničnopolitickú úlohu plní priamym organizačným a politickým podporovaním maďarských menšín v susedných štátoch, ich podnecovaním na stupňovanie svojich politických, školských a kultúrnych požiadaviek voči štátnym orgánom, sústavným dezinformovaním svetovej verejnosti o ich skutočnom postavení a ich podnecovaním na podávanie neoprávnených sťažností na medzinárodné orgány a organizácie – čiže aktivitami, ktoré  v ČSR  od tridsiatych rokov boli známe ako henleinizácia menšinovej politiky.

Ciele a zámery tejto maďarskej politiky sa dajú najlepšie pochopiť na výsledkoch, ktoré od roku 1920 až podnes dosiahla. 

Tak napríklad na úseku školstva sú vo všetkých nástupníckych štátoch po bývalom Uhorsku maďarskými menšinovými školami také školy, na ktorých sa všetky predmety vyučujú v maďarskom jazyku a úradný jazyk príslušného štátu sa vyučuje iba ako cudzí jazyk. V  Maďarskej republike sú naopak „menšinovými školami“ nemaďarských menšín (pokiaľ sa tam ešte aspoň formálne zachovali) také školy, na ktorých sa všetky predmety vyučujú v maďarskom štátnom jazyku a jazyk menšiny sa vyučuje iba ako voliteľný cudzí jazyk. Akékoľvek medzištátne porovnávanie počtu takýchto škôl je teda celkom irelevantné, pretože za tohto stavu v Maďarsku skutočné menšinové školy  vlastne nejestvujú. 

Ešte horšia je situácia na úseku vnútroštátnej politiky. Kým v nástupníckych štátoch mimo Maďarskej republiky legálne pracujú maďarské politické strany, ich poslanci sú primerane k počtu získaných hlasov zastúpení v parlamentoch a v Rumunsku a v Slovenskej republike sú politici maďarských strán dokonca v celkom neprimerane veľkom počte aj v najvyšších vládnych a štátnych funkciách, zatiaľ sa v Maďarsku už po niekoľko rokov „diskutuje“ o tom, či vôbec pripustia do maďarského parlamentu jediného poslanca, zastupujúceho príslušnú národnostnú menšinu!   

V medzivojnovom období takáto medzinárodne nevyvážená menšinová politika viedla nielen k sabotovaniu Trianonskej mierovej zmluvy, ale aj k vážnemu narušeniu medzinárodných vzťahov a ku vzniku druhej svetovej vojny. V Maďarskom kráľovstve už v roku 1920 pôsobilo vyše 50 iredentistických organizácií, rozdelených podľa jednotlivých národnostných oblastí. Financovala a riadila ich maďarská vláda a ich ústredňou boli „Magyarország teruleti épségének védelmi ligája“ a „Védoligák országos szovetsége“ („Liga na obranu územnej integrity Uhorska“ a „Celoštátne združenie obranných líg“). Pod patronátom dočasného maďarského Ministerstva národnostných menšín  bola navyše založená aj „Felvidéki liga“ („Hornouhorská liga“) zameraná špeciálne proti Slovensku (!), ktorá budovala na Slovensku tajné organizácie, a pri maďarskej vláde sa vytvoril tajný orgán „Felvidéki komité“ („Hornouhorský komitét“), ktorý politicky podliehal pod Ministerstvo zahraničných vecí a mal výhradné právo na prideľovanie vládnych financií určených na iredentistickú a podvratnú činnosť proti Slovensku. V Ženeve v roku 1933 dokonca založili aj iredentistickú „Slovenskú radu“ a v zahraničných médiách, hlavne vo Francúzsku a vo Veľkej Británii, rozvinuli mohutnú maďarskú propagandistickú kampaň. K primitívnym útokom proti Trianonskej mierovej zmluve a proti Česko-Slovensku sa vtedy dokonca pripojil aj britský lord Harold S. H. Rothermere, majiteľ novinárskeho koncernu Daily Mail.

Po nástupe Adolfa Hitlera k moci predstavitelia maďarských menšinových strán na Slovensku plne synchronizovali činnosť týchto strán s aktivitami revizionistickej Sudetonemeckej strany (SdP) nacistu Konrada Henleina a spoločným stupňovaním menšinových požiadaviek priviedli Česko-Slovensko v roku 1938 k mníchovskému diktátu a k vnútornému rozkladu. Aktívnu podporu horthyovského Maďarska pri rozbíjaní povojnového usporiadania Európy potom Adolf Hitler honoroval Maďarskému kráľovstvu obrovskými územnými ziskami pri prvej viedenskej arbitráži v roku 1938 na úkor Slovenska a pri druhej viedenskej arbitráži v roku 1940 na úkor Rumunska.

Koordinovaný spoločný boj horthyovského Maďarska a hitlerovského Nemecka proti mieru a proti Wilsonovmu usporiadaniu Európy napokon vyvrcholil určením nových hraníc v Európe a  nastolením „novej Európy“ v druhej svetovej vojne, ktorá stála vyše 50 miliónov ľudských obetí.  

Trianonský mier alebo nový etnický rozvrat Európy? 

Parížska mierová konferencia 29. 6. 1946 – 5. 10. 1946 a podpísanie mierových zmlúv v Paríži 10. 2. 1947 dali bodku za krviprelievaním druhej svetovej vojny. Mierové zmluvy s Maďarskou republikou vrátili strednú Európu k Wilsonovmu usporiadaniu na princípe sebaurčovacieho práva národov a potvrdili platnosť  Trianonskej mierovej zmluvy zo 4. 6. 1920. 

Nádejný mier však bol zakrátko narušený rozpadom aliancie Spojencov, vznikom dvoch mocenských blokov a studenou vojnou. V sovietskom bloku síce neboli podmienky na otvorenú  iredentistickú politiku, pod kepienkom „proletárskeho internacionalizmu“ však nehatene pokračovala maďarská politika boja proti Trianonu, známa z medzivojnového obdobia, a naďalej sa nehatene prehlboval priepastný rozdiel medzi Maďarskom a jeho susednými štátmi v poskytovaní reálnych politických a kultúrnych práv inojazyčným menšinám na svojom území. V slovensko-maďarských menšinových vzťahoch sa táto vzájomná nevyváženosť najmarkantnejšie prejavuje v štatistických výsledkoch o početnom stave menšín. Pri vzniku oboch týchto susedných štátov v roku 1918 v každom z nich zostala zhruba polmiliónová národnostná menšina, čo znamená (podľa údajov posledného uhorského sčítania ľudu z roku 1910), že kým maďarský národ „stratil“ v prospech Slovenska asi 7 – 8 % zo svojho štatistického početného stavu, zatiaľ slovenský národ „stratil“ v prospech Maďarska 21-23 % svojich etnických príslušníkov. Po všetkých vojnových a povojnových peripetiách sa však pri poslednom sčítaní ľudu na Slovensku k 1. 3. 1991 k maďarskej národnosti prihlásilo stále ešte 566 741 občanov, ale v Maďarskej republike, kde ešte v roku 1946 repatriačná komisia zistila 473 552 občanov slovenskej národnosti,  oficiálna maďarská štatistika pri sčítaní ľudu z roku 1990 vykazuje už iba 10 459 Slovákov. Takáto etnická genocída menšiny nemá v Európe obdobu a dozaista nepotrebuje nijaký osobitný komentár!

V dôsledku uvedeného nerovnovážneho vývoja menšinovej politiky demokratické revolúcie po roku 1989 zaskočili všetky štáty SVE mohutným oživením maďarského boja proti Trianonu. Okamžite ho uplatnili všetky porevolučné vlády Maďarskej republiky s využitím všetkých doteraz známych metód doma i v zahraničí. Zmenila sa iba používaná frazeológia. Namiesto priamych iredentistických územných požiadaviek sa hovorí o ľudských a menšinových právach (nie však o právach menšín v Maďarskej republike!), o „partnerských národoch“ (čím sú myslené maďarské menšiny v susedných štátoch!) a vedie sa zápas o „menšinové samosprávy“, „kultúrne autonómie“, „regionálne autonómie“, ba už celkom jednoznačne aj o politické autonómie maďarských menšín v susedných štátoch. Už aj v oficiálnych vystúpeniach maďarských politikov sa znova ozýva „trianonská krivda“, „osobitné poslanie Maďarov v karpatskom regióne“ i fixná idea o „vedúcom postavení Maďarov v Karpatskej kotline“ , čiže známa nacistická fikcia „Herrenvolku“. So skrytou i celkom otvorenou podporou zahraničia  niektorí predstavitelia Maďarskej republiky začínajú hovoriť o „zjednotení rozdeleného maďarského národa“ a o možnosti „pokojnej zmeny hraníc“ v Európe. Poslanci maďarského parlamentu si každé výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy pripomínajú minútou ticha a od roku 1990 sa v Maďarsku za účasti vysokých politikov i oficiálnych predstaviteľov štátu organizujú proti trianonské mítingy, manifestácie, konferencie, protestné štrajky, ba dokonca aj „zádušné omše za Veľké Maďarsko“!

Dnešný maďarský šovinistický boj proti Trianonskej mierovej zmluve je bojom proti mierovému usporiadaniu Európy po prvej a druhej svetovej vojne a bojom proti základným právam všetkých národov a národností strednej a východnej Európy. Je to rovnaký politický atavizmus, akým by bol napríklad boj Turecka za obnovenie „nadnárodnej“ Osmanskej ríše zo 17. storočia. Je to zápas za obnovenie hraníc, ktoré Maďarsko získalo agresiou za pomoci nacistického Nemecka a fašistického Talianska v rokoch 1938-1941 aj za cenu vážneho ohrozenia mieru v Európe. V záujme zachovania mieru a v záujme rovnoprávneho zabezpečenia základných ľudských a národných práv všetkých obyvateľov strednej a východnej Európy by preto tento šovinistický „boj proti Trianonu“ mal naraziť na rozhodný odpor všetkých demokratických síl Európy.    

(Poznámka: Celý pôvodný text bol prerokovaný 17. 4. 2000 s historikom Dr. Ladislavom Deákom a všetky jeho pripomienky sú zohľadnené v tomto upravenom texte.) 

 

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.