ÚPADOK OBRANYSCHOPNOSTI

Obrana štátu je jedna z najkomplikovanejších oblastí spoločenskej činnosti, pretože súvisí takmer so všetkým, čo má na spoločnosť nejaký vplyv, a vyžaduje si mimoriadnu predvídavosť spojenú s veľmi jemnou vnímavosťou aktuálneho diania vo svete, v rozsahu takmer neuveriteľných súvislostí. Ak sú rozhodnutia štátnikov v tejto oblasti motivované len ich osobnou podporou zo strany mocných spojencov, dostanú štát do úplnej závislosti od cudzej vôle a skôr či neskôr aj do pozície koristi voči samostatnejším. Neopieram sa o žiadne tajnosti. Moje názory plynú z pozície predstáv o zvrchovanej, suverénnej a do únosnej miery nezávislej SR, predstáv o slobodnom štátotvornom občanovi, ktorý má voči štátu nielen povinnosti, ale aj nespochybniteľné práva, voči ktorému má aj štát svoje nezrušiteľné povinnosti. Pripúšťam, že pár mienkotvorných autorít sa ma opätovne pokúsi obviniť z podsúvania konšpiračných postojov, ale prax ukazuje, že za tzv. konšpirácie bývajú spravidla označované predčasne vyslovené pravdy, križujúce zámery aktuálne mocných subjektov. Takže taký postoj je vlastne pochvala.

Múdry človek sa učí na cudzích chybách,

hlupák na opakovaní svojich vlastných.

Vôľa chrániť vlasť

Hneď na úvod podotýkam, je naivné domnievať sa, že obrana Slovenskej republiky je záležitosť len vojska, jeho výbavy a vycvičenosti. Oveľa významnejší je výkon hospodárstva a vôľa občana brániť svoj štát. Predstavte si, že nám vypnú elektrinu. V chladničkách zosmradne mäso a domáce panie poženú vládu utierkami. Hneď bude po obrane štátu. Pravda, ak nechceme svoj samostatný štát, ak chceme byť súčasťou iných štátnych celkov a vykonávať len cudziu vôľu, potom bude cieľ, ktorému majú aj naše ozbrojené sily zodpovedať, úplne iný. O tom všetkom však má rozhodnúť občan SR. Na také rozhodnutie nemá právo žiadna politická strana, žiaden vládny úradník, volený na štyri roky funkčného obdobia.

Pozrime sa aspoň letom-svetom po našich vojensko-obranných danostiach. Citlivé body našej štátnej obrany z pohľadu vojenstva predstavujú napríklad úpadok národnej vojenskej kultúry, reálne možnosti včas vykonať mobilizáciu síl a prostriedkov, nedostatok záloh a, povedzme, neelektrických lokomotív, centralizovaná energetika, prítomnosť cudzích vojenských základní priťahujúca jadrové údery, nedostatočné predvídanie vojnového zásobovania, blízkosť hlavného mesta i sídla generálneho štábu k štátnej hranici, submisívne schovávanie sa za normatívy NATO a EÚ...Zmieňujem sa len o časti problémov.

Povšimnime si trocha aj miestopis.

Toto nie je obrázok požičaný od Švejkovho spolupáchateľa kadeta Bieglera, ako by mohli namietať zlé jazyky. Slúži len na zvýšenie názornosti vyslovených tvrdení.

Hornatý a zalesnený terén, popretkávaný údoliami riek v smere sever – juh, predstavuje výhodu pre obrancu. Hustá cestná, železničná a energetická sieť dáva možnosť rýchleho manévru silami a prostriedkami. Zároveň však, urbanizovaný a členitý terén je náročný na prieskumové vykrytie, čo v podmienkach dnešných zbraní umožňuje prekvapivý úder krídlatými strelami, dronmi z malých výšok a inými vysokopresnými strelami či sústredeným palebným prepadom poľného delostrelectva z veľkej diaľky, modernou muníciou.

Cieľavedomosť a sila

Priestor je výhodný pre aktívnu obranu na samostatných smeroch, s nárazovou podporou centrálne riadených, kompaktných, palebne silných a rýchlych operačných záloh.

Násilný vstup na územie SR je výhodnejší na smere juh – sever či západ – východ než opačne. Od južnej hranice je napríklad martinská vojenská posádka vzdialená na deň pochodu mechanizovaného útvaru. Na aktivovanie a budovanie obrany v počiatočnom období je málo času a môže byť účinne blokované výsadkami a činnosťou piatej kolóny. Z takých podmienok musí vychádzať spravodajský i hotovostný systém obrany. Dovolím si tvrdiť, že ak prekonáme prvé tri dni pokusu o obsadenie a budeme aktívni, máme šancu byť úspešní. Na to potrebujeme politikov i občanov s vôľou udržať si svoj štát, tvoriacich nielen jadro vojenskej obrany, ale aj pronárodné zázemie, väčšie množstvo menších posádok schopných pôsobiť na samostatnom taktickom smere. Je potrebné rozmiestniť sklady materiálu a formovať systém zásobovania na rovnakom princípe. Potrebujeme zbraňové a komunikačné systémy, zodpovedajúce širokej urbanizácii, hornatému a zalesnenému priestoru, schopné čeliť moderným útočným prostriedkom. A čo je nemenej významné, potrebujeme sa inšpirovať historickými i novodobými skúsenosťami a získavať žičlivých, nie zištných spojencov.

Máme päť hraničných susedov a história vzájomných vzťahov ukazuje, že sme s nimi prešli cestu rozmanitých vzťahov. Od likvidačnej závislosti cez spojenectvo až po skrývané či otvorené nepriateľstvo. Na týchto historických, neraz sa opakujúcich vzťahoch môžeme rovnako vidieť, že všetko trvalo len dočasne a rešpekt sme si vymohli len cieľavedomosťou a silou, aj keď bol jej pôvod v aktuálnej slabosti či nemohúcnosti dominujúceho suseda.

Nebezpečná iredenta

V tejto súvislosti nemožno brať na ľahkú váhu ani obsah vystúpenia maďarského premiéra Viktora Orbána 6. júna 2020 k stému výročiu Trianonu. Je v ňom priveľa krivdonosných postojov i agresívnych narážok na bývalé Československo či Juhosláviu i náznakov, kam smeruje dnešné Maďarsko vo vzťahu k štátom vzniknutým z nich. Čo pre bezpečnosť SR znamená Orbánom prezentované odhodlanie „dôstojne strážiť Karpatskú kotlinu“? Pre príklad odcitujem aj zopár ďalších jeho vyjadrení: „Sto rokov trvajúca karanténa po Trianone sa skončila... pre nás každý zápas trvá až dovtedy, kým ho nevyhráme... rýchlo napreduje aj budovanie novej maďarskej armády... pripravujte sa, každý deň sa pripravujte. Maďarsko predovšetkým.“ Neviem kto ako, ale ja to nepovažujem len za daň populistickej propagande. Pre SR tu vidím nebezpečné iredentistické smerovanie susedského štátu a ako ukázali nedávne voľby, s veľkou podporou verejnosti, pričom radšej nekomentujem pre iredentu povzbudivé konanie Igora Matoviča pár dní predtým.

Tu považujem za užitočné zmieniť sa o niektorých dávnych vojensko-politických múdrostiach. Dávny čínsky vojenský mysliteľ Sun-Tze, keď ešte boli hlavnou zbraňou meče, kopije a luky, už písal:

Treba sa usilovať vyhrať vojnu skôr, než sa začne.

Zmiasť a vystrašiť nepriateľa je účelnejšie, ako s ním bojovať.

Šikovný manéver vojskom je užitočnejší ako priamy boj.

Bojovať treba na cudzom, nie na svojom území.

Rímski klasici zas presadzovali napríklad takéto myšlienky:

Ak chceš mier, chystaj sa na vojnu!

Kto nechce živiť svoje vojsko, bude živiť cudzie!

Rímsky senátor Cato starší už dve storočia pre naším letopočtom dobre poznal význam vytrvalosti a dôslednosti vo vojne, keď pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti vyzýval: Kartágo musí byť zničené!

Bez zbraní a munície

To len my nechceme vidieť, nechceme počuť ani veriť, kto a čo nás ohrozuje. Ako vidieť, starí myslitelia mali viac rozumu, než sa udomácnilo v slovenskej politike nateraz. Lenže tí, čo zvažujú agresiu proti nám, postupujú práve podľa prvého zmieneného pravidla. Postupne likvidujú našu spôsobilosť brániť sa nielen na materiálnej, ale aj ideologickej úrovni. V republike už niet potrebného množstva zbraní ani munície, a to nehovorím o nahlodanej vôli našich občanov bojovať za samostatný štát. V tej súvislosti nadobúda priam tragické rozmery predstava o obrane SR, usídlená v hlavách mnohých našich politikov. Oni ju neodlišujú od účasti na nejakej zahraničnej vojenskej operácii. Rovnaký problém vyvoláva aj vytváranie armádnych výkladných skríň v podobe verejnosti prezentovaných ukážok. Je hrozivé, keď sa z nich stane cieľ snaženia vyšších veliteľov. V podobnom stave je aj materiálne zabezpečenie vojska. To je predsa iný problém než nič neprinášajúce zásoby v sklade výrobného závodu. Armáda musí mať zásoby materiálu také veľké, aby ich bolo dosť až do rozvinutia vojnovej výroby. Ak to nerešpektujete, ľahko vás vyčerpá nielen nepriateľ, ale aj obchodník, či už domáci, alebo zahraničný a na cenách sa priživí pekných pár parazitov.Až k takýmto stavom nás priviedla postupne degenerujúca naša národná vojenská kultúra.

Štát potrebuje víťazov

Deštrukčne je verejnosti podsúvaná aj predstava o vojenskej základnej službe (VZS), sústredená len na nepríjemné sprievodné javy, pôsobiace na časť jednotlivcov. Komplexnému posúdeniu jej významu sa naši propagandisti a ich sponzori vyhýbajú, pretože ináč by museli priznať jej veľký celospoločenský význam. Pravda je, že zrušenie VZS je pre štát ekonomicky i spoločensky nevýhodné. Jej zrušením sme stratili inštitúciu, ktorá vychovávala zodpovedného, zrelšieho človeka a vojsko stratilo možnosť tvorby kvalifikovaných záloh. Výchova štátotvorného občana je záležitosť dlhodobá a hodnoty získané takou výchovou sa nárazovou propagandistickou kampaňou zvrátiť nedajú. Vôľu k obrane štátu treba pestovať programovo. Na túto oblasť vždy udieral každý nepriateľ. Dnešok nie je výnimka. Naša ústava stanovuje, že obrana vlasti je povinnosťou a cťou občana... Ako sa má občan zhostiť tejto povinnosti, keď na ňu nie je pripravený a na regulárnu prípravu mu príležitosť odoprú. Aj keď má záujem naplniť prísahu vojaka, ľahko ho v boji zabijú. Má štátny predstaviteľ právo žiadať od občana takúto obeť, keď taká požiadavka je bližšie k zlomyseľnosti než k štátnemu záujmu? Republika nepotrebuje mŕtve obete, ale živých víťazov. Vo všeobecnosti možno tvrdiť, že možný vojak VZS má svojimi potenciálnymi osobnostnými predpokladmi schopnosť prevýšiť kvalitu pridelenej mu bojovej techniky. To sa o pripravenosti mnohých našich politikov, riadiť zverený mu štátny rezort, povedať nedá.

Keď sa lož stane pravdou

Pozrime sa úchytkom na vojenské skúsenosti zo zahraničia.Naše informačné prostredie je presýtené dianím okolo Ukrajiny, Ruska a s tým spojenými aktivitami vedenia NATO a EÚ. Vládne štruktúry SR sa natoľko vžili do predstavy o sebe ako o dejinnom činiteľovi svetového formátu, že zabudli na povinnosť starať sa o bezpečnosť svojho štátu a jeho občanov. Tvrdím, že násilie a vojna sa v blízkej budúcnosti z politiky nevytratia. To je dostatočný dôvod na formovanie našich obranných síl do takej podoby, aby boli nepríjemným orieškom pre každého, kto kradmou rukou siahne na našu slobodu. Ak niekto nahlodáva túto potrebu, buď mu je existencia SRna prekážku, alebo je nadmieru naivný. Ako ukazujú skúsenosti z vojny v Iraku, Afganistane aj z „modernejšej“ arménsko-azerbajdžanskej a sýrskej vojny, alebo ešte jasnejšie z operácií na Ukrajine, samotnej bojovej činnosti predchádza prípravné obdobie, ktoré by malo nastražiť každého štátnika. To sa prejaví na obyvateľstve angažovaného štátu i mnohoúrovňových súbojoch materiálnych záujmov nadnárodných subjektov, starostlivo skrývaných pod pláštikom intelektuálne formovaných nevyhnutností, vtĺkaných ľuďom do vedomia propagandou tak dôsledne, že sa tým vytvára informačný zmätok a myšlienkový chaos. Ako v biblickom výroku... a pravda sa stane lžou a lož pravdou. Už vtedy sa dá získať čas a nájsť racionálny postup. Štatistika nám tiež ukáže svoje. Napríklad významnosť jednotlivých druhov zbraní pre obrancu i pre útočníka nám ukazuje priebeh ničenia cieľov na Ukrajine v Tabuľke č. 1.

V prvom rade boli ničené objekty, ktoré mali potenciál ohroziť zámer kultivovanejších plánovačov. A to nespomínam tzv. drony. Tie nestačí len mať, alebo v priebehu konfliktu za ťažké peniaze dovážať. Vojsko Ukrajiny ich na začiatku konfliktu malo cca 50 kusov, ale už do druhej polovice mája ich Rusi zostrelili vyše 900. Takže, aj keď narýchlo kupovali nové stroje, nevedeli ich využiť. Čiže pre systémové nezvládnutie sofistikovanej zbrane sa jej očividné prednosti zmenili na zbytočne vyhodené peniaze.

Opakujem, teraz tu neposudzujem oprávnenosť žiadneho konfliktu. Iba sa, ako prvý veliteľ Pozemného vojska Armády SR a podpredseda politickej strany Práca slovenského národa, zamýšľam nad možnosťami vyťažiť z konfliktu aspoň niečo na prospech nášho ťažko skúšaného štátu.

Autor je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa (PSN), www.psn.sk